Poslednú aktualizáciu dňa 05/05/2024 vykonal astromaïa
Na začiatku vzájomného vzťahu stojí láska
Vášnivá láska vytryskne do prázdneho priestoru a les fantázie vzplanie spaľujúcimi túžbami. Potom za jedinú noc vidíme pred sebou možnosti, ako uskutočniť všetko, v čo sme kvôli našim nedostatkom len tajne dúfali. Náhle sme sa premenili, sme o toľko otvorenejší, o toľko bližšie životu. Ten druhý je podmienkou sine qua non, že si túto otvorenosť udržíme. Nesmieme ho už stratiť. Už nemôže odísť. Musíme kontrolovať jeho odchody a príchody. Radosť, ktorú sme sotva zahliadli, sa zvoľna vytráca …
Mali by sme vedieť, že neznalosť vlastných vnútorných zranení vedie nevyhnutne k opakovaniu stále rovnakých chýb. Tie však súčasne ponúkajú rad príležitostí, aby sme si uvedomili skutočný stav a urobili niečo pre svoj vývoj. Aby bolo naše spolužitie funkčné, musíme prekonať určité klišé. To nám umožní zmerať rozsah našej úlohy a zaujať postoje, ktoré uľahčia jeho uskutočnenie.
Láska nás nezachráni pred nami samotnými
Partner za nás nemôže prevziať zodpovednosť. On alebo ona nás neušetrí našej vlastnej biedy. Takáto ilúzia môže vzniknúť jedine v ohni vášne. Milostné vášne sú totiž založené na tom, že sa každému z nás niečo nedostáva. Rýchlo sa však stávajú väzením, pretože každý z nás na tom druhom vyžaduje, aby ho zachránil z tiesne, a pritom nedal najavo svoje vlastné slabé stránky. Obete vášne trpia nevedomky veľkou vnútornou prázdnotou. Dali by sa prirovnať k laboratórnym bankám, v ktorých je vákuum. V okamihu keď ich otvoríme, vtiahnu do seba všetko, čo ich obklopuje. Zúfalí ľudia, ktorým sa niečo nedostáva, sa správajú rovnako. Priťahujú a fascinujú, pretože ich vnútorné vákuum pôsobí ako magnet. Keď sa dve takéto prázdne banky stretnú, bleskovo sa k sebe primknú.
Láska je šok, ba dokonca trauma
Pripomeňme si, že bohyňa lásky Afrodita sa zrodila zo semenníkov boha Urána. Jeho syn Kronos ich odrezal a hodil do mora na úpenlivú prosbu svojej matky Gaie, ktorá už s manželom nechcela mať žiadne ďalšie deti.
Nesmieme zamieňať pojmy zamilovať sa a vytvoriť vzťah
Vášeň je niečo iné než vybudovanie vzájomného vzťahu. Ten je vedomým a presne vymedzeným výberom založeným na zdieľaní hodnôt a vyjednávaní o spoločnom cieli. Väčšina dvojíc však „vkĺzne do vzájomného vzťahu“ súčasne s tým, keď jeden s druhým „vkĺzne do postele“. A odtiaľ pramení časť ďalších problémov.
Narcistické obdobie lásky
Prejsť od milostnej vášne k skutočnému vzťahu znamená prejsť od narcistického spolužitia k spolužitiu, v ktorom partneri spolupracujú a pomáhajú si. V narcistickej fáze lásky sa totiž v očiach toho druhého odrážame ako v ideálnom zrkadle, ktoré nám sústavne ukazuje náš kladný obraz. Vďaka týmto očiam sme krásni, ušľachtilí a očarujúci.
Čím menšiu hodnotu si prisudzujeme, tým je naša identita krehkejšia a láska v našom živote dôležitejšia. Prinajmenšom tá, ktorá v prvom nadšení ešte plne nerozoznáva partnerovu osobnosť, ale využíva ho skôr ako odraz seba samého. Toto obdobie má tú veľkú výhodu, že nám ukazuje vlastnú osobnosť v tom najlepšom svetle. Ďalšou prednosťou je, že v milostnom splynutí spoznáme harmóniu lásky. Tieto počiatočné pocity nás budú podporovať na ceste, ktorú je potrebné prejsť ku skutočnému spolužitiu.
Súčasné lásky netrvajú dlho, pretože často neprekročia narcistickú fázu. Trvajú, dokým sa obaja partneri môžu pozorovať v pozitívnom odraze, ktorý si navzájom ponúkajú v prvom rozochvení. Pol roka nato sa však zrkadlo zakalí. Partneri sa začínajú spoznávať a porovnávajú jeden druhého s projekciou, ktorú si utvorili. Projekciami presvitajú minulé traumy a vysielajú o človeku menej lichotivý obraz.
„Veď si samá kosť, už sa mi ani nechce ťa objímať!“ prehodil jeden mladík ku svojej priateľke po niekoľkých mesiacoch spaľujúcej vášne, počas ktorých sa jeho staršia partnerka prejavovala ako trpezlivá žena, ktorá ho zasväcovala do tajov lásky. Milencov výrok by sme mohli preložiť nasledujúcim spôsobom: „Už ťa nemôžem hladiť a spoznávať sám seba v zrkadle, ktoré mi nastavuješ.“ Až keď partnerove oči prestanú verne odrážať pocit vlastnej dokonalosti, začína tá pravá skúška spolužitia.
Prečo je také ťažké vzdať sa sna, ktorý sme mali o živote vo dvojici a o ideálnom partnerovi alebo partnerke? Celkom jednoducho preto, že prísť o takýto sen znamená pre našu dušu to isté, čo pre telo znamená prísť o panenstvo. Avšak naplnený a skutočný vzťah sa bez takejto straty nezaobíde. Ľudia sa tomu bránia, a to ako muži, tak aj ženy, pretože to znamená nadviazať vzťah so skutočným partnerom, a nie s partnerom, akého by sme chceli mať. Ide o to, aby sme milovali toho druhého, i keď nezodpovedá úplne dokonale nášmu obrazu anima alebo animy. Vzťah sa môže začať budovať až od okamihu, kedy sa obaja partneri s touto „stratou panenstva“ zmierili.
Až keď sa podarí zakotviť vzťah na reálnejších základoch, môže sa začať utvárať skutočná komunikácia. Svoje sny a ideály si partneri budú naďalej vymieňať ako cenné životné vodítka, ale nepovedú ich už k unáhleným skutkom, ani k príliš tvrdým rozhodnutiam. Vzťah sa bude môcť rozvíjať vo vzájomnej úcte.
Láska ako súboj
Dá sa konštatovať, že až potom, keď sa u oboch osobností obnaží všetka pýcha, pocity hanby a vzájomná rozdielnosť, nastáva tá pravá práca pre lásku. Nie je však možné ju uskutočniť, ak nezostane niekde v pamäti zachovaný ako zdroj a konečný cieľ spontánny okamih jej zrodu, kedy sme vo vášnivom rozrušení bez zábran vykríkli: „Milujem ťa“.
V ideálnom prípade prebieha cesta lásky od slov: „Milujem ťa a nemôžem bez teba žiť, pretože nemám vlastne rada sama seba, a potrebujem ťa preto, aby si mi potvrdil moju vlastnú hodnotu …“ k výroku: „Som rada, že si tu, láska moja, som rada, že existuješ, a už nepotrebujem, aby si mi stále potvrdzoval moju vlastnú existenciu.“ Formujúca sa dvojica prechádza obdobím, kedy sa učí láske a úcte k svojej osobe. Človek sa totiž postupne učí poznať svoju vlastnú hodnotu, a to mu umožňuje oslobodzovať sa od svojej závislosti na partnerovi a uvoľňovať nad ním svoju kontrolu. Ale keď človek upúšťa od tendencie mať kontrolu nad svojim partnerom, je plný obáv, že o túto lásku príde, a prechod k uvoľnenému postoju, ktorý umožňuje jeho partnerovi slobodnú existenciu, je pre neho skutočným vnútorným bojom.
V tomto zmysle spôsobí láska otras každému sebectvu. Sebectvo sa prejavuje malichernosťou, podozrievaním, žiarlivosťou a nedostatkom tolerancie. To všetko kladie skutočnej láske prekážky. Pýcha je vystavená útokom lásky zo všetkých strán, ako keby diabla kropili svätenou vodou. Sebecké malé ja každého z nás nechce ustúpiť a premeniť sa, pritom však chce ťažiť zo všetkých poryvov vášne a svetlých stránok citu. Proti láske je sebectvo schopné bojovať až do okamihu, kedy ju zničí, potom si bude horko sťažovať na svoje nešťastie a pritom si ani neuvedomí, že ho samo vyvolalo.
Život vo dvojici je bojiskom, na ktorom prebieha boj pýchy proti pýche. K dôvernému vzťahu sa partneri priblížia až vtedy, keď obaja obetujú svoje sebecké požiadavky. Pre vzdorujúce, brániace sa sebectvo je tento proces skutočným utrpením. Občas sa obeť zdá príliš veľká a znova triumfujú malichernosti. Vedomie sa však postupne rozjasňuje, víťazí nad podvedomím a v srdci nakoniec môže pevne zakotviť láska.
Láska s veľkým „L“
Dosiahnúť prostredníctvom lásky trvalý vzťah a žiť spolu pre lásku je nepochybne veľkou výzvou. Ak chceme, aby sa naplnila, je potrebné zamyslieť sa nad niekoľkými vžitými predstavami. Prvá z nich hovorí, že celok sa skladá z dvoch častí. V skutočnosti je to tak, že keď sa niekto spojí s druhým človekom v očakávaní, že našiel svoju druhú polovičku, nemôže čakať nič iné než fiasko. Medzi partnermi sa vyskytne toľko trecích plôch, že by sme nemali obidve polovice sčítať (1/2 + 1/2 = 1), ale skôr násobiť. Keď znásobíte jednu polovicu jednou polovicou, nedostanete jednotku, ale len štvrtinu. A to je kameňom úrazu. Ak žijú spolu dve individuality, stane sa čoskoro každá z nich len štvrtinou seba samej. Ak sa stretnete s každým z partnerov zvlášť, sršia obaja nápadmi a vtipom. Ak sa stretnete s obidvomi súčasne, sú jeden ako druhý mrzutí a fádni.
Ako už bolo povedané vyššie, ak chceme žiť spolu, musíme najskôr vedieť žiť každý zvlášť. Musíme vedieť prijať celibát ako hodnotnú a serióznu voľbu. Nemusí byť nutne ochudobnením ani voľbou zo sebeckých pohnútok. Môžeme ho naopak chápať ako príležitosť pre odpočinok alebo ako prestávku, ktorá umožní nabrať nové sily. Ak sa rozhodneme zasvätiť život niečomu inému, než je manželstvo alebo rodina, môže sa celibát pretiahnuť na celý život. V priebehu života vo dvojici sa, vďaka bohu, postupne vytráca zamilovanosť. O to intenzívnejšie ju však niekedy zakúšame v okamihoch samoty.
Život vo dvojici je však veľkou záležitosťou. To, že ho budeme považovať za začiatok novej životnej perspektívy, môže pôsobiť veľmi blahodarne. Lásku väčšinou chápeme ako niečo, čo by sme mali kultivovať. V skutočnosti to však nie sme my, kto pracuje na poli lásky a obrába ho, ale je to láska sama, ktorá pracuje na nás, aby sme vydali tie najkrajšie plody. Čím viac sa k tomuto cieľu približujeme, tým viac nám v tom rôzne ťažkosti bránia a nútia nás, aby sme pracovali ešte usilovnejšie. Čím viac vzdorujeme, tým viac trpíme a priznávame tak, že máme k láske dôverný vzťah.
Zmyslom života vo dvojici je hlavne vývoj k láske s veľkým „L“. V okamihu keď vstúpime na pole lásky, ozvú sa všetky naše slabé miesta. Všetky vyrážky akné, ktoré sa nestačili objaviť počas dospievania, vyrazia na trecích plochách každodennosti. Medzi dvomi dušami vzniká každodenne toľko treníc, že sa vynárajú všetky obavy. Musia sa však prejaviť, aby sme ich pochopili a prekonali.
Je úplne prirodzené, že muži i ženy volajú po láske, ale pritom sa jej obávajú, pretože je v prvom rade a predovšetkým skúškou rozpínavosti a otvorenosti ich samotných. Môžu sa totiž úplne stratiť v tom druhom, alebo sa naopak uzavrieť sami do seba a žiť vo smrteľnej samote vo dvojici, ktorá je očistcom každej dôvernosti. Nie je treba sa hanbiť, že máme obavu z dôverného vzťahu, pretože z hľadiska našej identity je to stávka.
Úryvok z knihy: „Anatomie lásky“, autor: Guy Corneau